Polyoxymetylén

Hoci bol polyoxymetylén vyvinutý už v 20. rokoch 20. storočia, kvôli komplikáciám s teplotnou stabilitou sa ďalšie desiatky rokov nepoužíval. Až v 50. rokoch začala s jeho výrobou americká spoločnosť DuPont a neskôr sa pridali aj ďalší producenti.

Za termoplastickým polymérom s názvom polyoxymetylén, ktorý je bežnejšie označovaný ako acetal, stojí nemecký chemik Hermann Staudinger. V dnešnej dobe je tento materiál hojne využívaný na výrobu rôznych plastových súčiastok, vrátane tých do elektrických zariadení. Využitie nachádza všade, kde sa uplatnia jeho jedinečné vlastnosti, o ktorých si teraz niečo povieme.

Semikryštalický termoplast acetal má výbornú odolnosť voči opotrebovaniu, tepelnú odolnosť, pružnosť a taktiež vysokú tuhosť. Má tiež slušné klzné vlastnosti (nízky koeficient trenia) a je senzoricky neutrálny, teda bez chuti a zápachu. Pre aplikácie vo vlhku sa hodí aj jeho nízka nasiakavosť vodou. Dobrú odolnosť má tento materiál aj voči nárazu, a to aj pri nižších teplotách, keď iné druhy plastov bežne praskajú.

Pojmom polyoxymetylén ale neoznačujeme iba jeden materiál. V skutočnosti sa delia na dve materiálové kategórie, a to vo forme kopolyméru a homopolyméru s označeniami POM-C, respektíve POM-H. Zatiaľ čo POM-C je odolnejší voči chemickým vplyvom a má nižší bod topenia, k výhodám variantu POM-H patrí o niečo vyššia hustota, tvrdosť a pevnosť, a to vďaka jej vyššej kryštalickosti.

K homopolymérom sa radí napríklad Delrin, čo je názov polyméru patentovaného spoločnosťou DuPont. K príkladom kopolymérov patria plasty vyrábané pod obchodnými označeniami Hostaform a Ultraform. Spracovatelia plastov nepredávajú na ďalšie využitie iba čistý POM, ale tiež POM s prímesou teflónu, tuhých lubrikantov, antistatických prísad či sklenených vlákien.