Trixotropný atrament

Všetko začalo v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, v čase, keď medzi svetovými veľmocami USA a vtedajšími ZSSR vrcholil boj o dobytie vesmíru. Vesmírne agentúry sa vtedy okrem iného potýkali s obrovským problémom, akými písacími potrebami vybavovať posádky svojich misií na ich cestách za poznaním. Vzhľadom na sterilné prostredie na palubách vesmírnych lodí by boli ideálnym riešením guľôčkové perá, u ktorých je ale problém už v princípe ich funkcie. K tomu, aby písali, potrebujú silu zemskej gravitácie, vďaka ktorej pri písaní atrament prirodzene steká na guličku. V stave beztiaže skrátka nefungujú.

Ďalší veľký problém spočíval v možnosti úniku riedkeho atramentu z otvoreného alebo poškodeného obalu náplne do okolia. Z týchto dôvodov nezostávalo astronautom vo vesmíre nič iné, než používať obyčajné ceruzky (misie Mercury a Gemini). Áno, zdanlivo najjednoduchšie a najlacnejšie riešenie. Tu však vystávalo ďalšie nemalé riziko s potenciálom neskorších katastrofálnych následkov. Pri použití ceruzky totiž hrozilo odlomenie krehkej tuhy a jej následné nekontrolovateľné poletovanie vnútri plavidla. Keby sa neskôr tento zblúdilý, navyše elektricky vodivý úlomok tuhy dostal do útrob vysoko citlivých prístrojov, mohol tu zapríčiniť skrat alebo mechanicky znehybniť niektoré ich pohyblivé časti.

Vyriešenia tohto problému sa ujal Paul C. Fisher so svojou spoločnosťou Fisher Pen Company v meste Boulder City (Nevada, USA), ktorý sa už od roku 1945 podieľal na vývoji písacích pier s guľkovou náplňou. A tak v roku 1965, po preinvestovaní jedného milióna dolárov (!), predstavil americkému Národnému úradu pre letectvo a kozmonautiku (NASA) svoje patentované pero, označené AG7 (Anti-Gravity 7) Astronaut Space Pen.

Hlavnou prednosťou tohto vysoko spoľahlivého pera s celokovovým telom bola jeho hermeticky uzavretá náplň s vnútorným priestorom rozdeleným na dve komory pohyblivým piestom. Spodná komora obsahovala špeciálny, vysoko elastický tixotropný atrament (v kľudovom stave je tuhý, pri písaní, v mieste pohybu guľôčky, skvapalní). Komora nad piestom bola natlakovaná dusíkom na tlak 343 kPa. Vďaka tejto unikátnej konštrukcii nebolo pero závislé na zemskej gravitácii, písalo aj v stave beztiaže, v akejkoľvek polohe, na väčšinu povrchov, pod vodou, v oleji a pri extrémnych teplotách od -35 do 120 °C. Navyše, v prípade mechanického poškodenia puzdra náplne, atrament vďaka svojim tixotropným vlastnostiam neunikal voľne do okolitého prostredia, ale zostal akoby nalepený okolo náplne.

V roku 1967, po dvoch rokoch dôkladného testovania, NASA rozhodla o zaradení per Fischer Space Pen do vesmírneho programu. Svoju spoluprácu so spoločnosťou Fisher Pen Company začala nákupom prvých štyroch stoviek kusov týchto pier pre projekt Apollo, pričom prvýkrát bolo pero Fisher AG7 Space Pen naostro použité pri misii Apollo 7, ktorá sa uskutočnila 11.až 22. októbra 1968.

Čoskoro, vo februári 1969, využil vtedajší Sovietsky zväz spoluprácu s USA pri projekte Apollo - Sojuz, a pre svojich kozmonautov nakúpil prvých sto kusov pier a tisíc kusov náhradných náplní. Odvtedy sú perá Fisher Space Pen súčasťou inventára každej pilotovanej misie do vesmíru, a to vrátane tej najznámejšej - misia Apollo 11 - prvé pristátie človeka na Mesiaci (20.júla 1969).

Zatiaľ teda nie je pochýb o tom, že sú perá Fisher Space Pen dodnes najlepšími perami pod Slnkom, a to predovšetkým vďaka použitiu tixotropného atramentu, ktorý vďaka svojim špecifickým vlastnostiam zatiaľ neponúka prakticky žiadnu inú alternatívu.