Rádiolokátor alebo skrátene radar z anglického Radio Detection and Ranging, znamená „rádiové rozpoznávanie a zameriavanie.“
Radar je teda zariadenie, ktoré má za úlohu vyhľadávať ciele.
Radar funguje na princípe vysielania elektromagnetického žiarenia o určitých impulzoch a frekvencii. Tieto vlny, ktoré sa voľne šíria priestorom, narážajú na prirodzené prekážky, od ktorých sa elektromagnetické žiarenie odráža. Týmto spôsobom výkonnými prístrojmi je možné odhaliť tvar, veľkosť a vzdialenosť predmetu, od ktorého sa elektromagnetické vlny odrážajú. Prirodzenou prekážkou môže byť čokoľvek. Od budov cez stromy až po mraky.
Systém detekovania objektov na základe odrazu elektromagnetických vĺn doznal veľkého potenciálu ako vo vojenskej, tak aj v civilnej sfére. Odvtedy odhalenie približujúceho sa objektu vo veľkom predstihu bolo len otázkou výkonnosti radarových prístrojov. Stratenie akejsi „anonymity“ vo vojenskej sfére bola silná nevýhoda. Preto sa armáda USA snažila vyvinúť lietadlá, ktoré nemožno zachytiť radarom.
Armáda USA sa snažila vyvinúť lietadlá, ktoré nemožno zachytiť radarom a ich úsilie sa im skutočne podarilo. Tieto lietadlá poznáme pod označením Stealth. Bombardéry a lietadlá Stealth majú špecifický tvar a konštrukciu, ktorá nedovoľuje odrážanie radarových lúčov. Naopak. Tieto lúče pohlcuje, čo vo výsledku znamená, že sa lietadlo pri radarovom príjmači vôbec neprejaví. Jednoducho nebude vidieť. Napriek tomu existuje zariadenie, ktoré do koreňa vyvrátilo mýtus o neviditeľnom lietajúcom stroji.
Rozdiel medzi pasívnym a aktívnym radarom (rádiolokátorom) je veľmi prostý. Zatiaľ čo aktívny radar do priestoru vysiela elektromagnetické vlny, tak pasívny radar nič také nerobí. Hravo povedané, sedí s rukami v lone a čaká, až nejaký signál príde k nemu a v ten moment si onen objekt „uloví“ a zobrazí na svojom príjmači.
Hoci je radiolokátor Tamara fenoménom z konca 80 a 90 rokov, v skutočnosti mala Tamara dvoch predchodcov, a to menovite Kopáč a Ramona. Všetky prístroje, vrátane Tamary, pracujú na objavoch pracovníka výskumného ústavu Československej ľudovej armády Ladislava Pecha. Kopáč a Ramona v dobách studenej vojny dokázali odpočúvať rádiové vlny, ale jednou z hlavných predností bolo, že oba radiolokátory v tom čase dokázali rozlíšiť bojové lietadlo od civilného.
Ako už bolo nadnesené, tak radiolokátor Tamara je pasívny prijímač. Hoci tzv. neviditeľné lietadlá majú radarové vysielanie pohlcovať alebo rozptyľovať ďalej do priestoru, v prípade Tamary ide o podružnú vec. Každé lietadlo, vrátane tých neviditeľných, používa svoje radary, udržuje rádiovú komunikáciu a používa palubné prístroje, čo logicky vyžaduje vytváranie elektromagnetického žiarenia. A práve to si vie Tamara uloviť. V podstate čaká na neviditeľné lietadlo, ktoré sa celkom „primitívne“ samo prezradí.
V USA nastalo neuveriteľné zdesenie. Do neviditeľných strojov a ich vývoja sa napumpovali miliardy dolárov a kdesi v strednej Európe majú technológiu, ktorá neviditeľné stroje dokáže detekovať. Preto v 90 rokoch prišla z USA požiadavka, aby sa Tamara a jej nástupkyňa Vera nepredávala do „politicky nespoľahlivých krajín“, teda krajín, ktoré nie sú napríklad v NATO.
Tamara sa už dnes nevyrába. Na jej miesto nastúpila modernejšia a vyspelejšia Vera, ale ani pred ňou nie sú takzvané neviditeľné lietadlá neviditeľné. Na príklade Tamary a predchodcov a vlastne aj nástupcov si môžeme overiť príslovie, ktoré hovorí o zlatých českých ručičkách.