Biela smrť: ostreľovačská legenda zimnej vojny

Biela smrť nie je iba legendou. Za týmto príbehom stojí skutočný človek, Simo Häyhä, ktorého podlý nepriateľský útok vyhnal z rodného statku a ktorý prisahal, že sa pozemok jeho predkov jedného dňa navráti na fínske územie. Poďte si prečítať príbeh neskutočného talentu a odhodlania, ktorý sa stal symbolom odporu proti sovietskej agresii.

Mladý Simo Häyhä

Simo sa narodil v malom mestečku Rautjärvi, ktoré sa rozkladalo neďaleko hraníc so Sovietskym zväzom. Simo mal štyroch bratov, brat Antti padol v občianskej vojne v roku 1918 a ďalší brat Tuomas zomrel na úpal pri budovaní rozsiahlej cesty. Už od útlej mladosti sa Simo venoval práci v rámci hospodárstva a rôznorodým nadväzujúcim činnostiam. Vo svojom voľnom čase sa venoval rybárčeniu a lovu.

Práve lov bol jedným z jeho najväčších koníčkov. S bratmi sa často vydávali do lesa a lovili všetko možné, najlepšie si ale presnú mušku trénovali pri love veveričiek. Simo sa v mladosti rozhodol, že pôjde v otcových stopách. Po úspešnom zvládnutí všeobecnej školy sa chcel stať roľníkom, a preto už nepokračoval ďalej v štúdiu na strednej škole.

Nástup na vojenskú službu

Na konci roku 1925 nastúpil Simo Häyhä na výkon pätnásťmesačnej vojenskej služby pri 2. cyklistickom práporu v Raivole. S vojenským výcvikom nemal mladý branec žiadny problém, pretože bol zvyknutý na fyzicky náročnú prácu na statku. Cyklistický prápor bol pomerne ľahko vyzbrojený a hlavným predpokladom bola pochopiteľne vysoká pohyblivosť a zmysel pre orientáciu.

Vojaci sa tak priebežne cvičili vo fyzickej zdatnosti a prieskume nepriateľom ohrozených oblastí. Simo sám spomínal, že sa nikomu v priebehu výcviku nepodarilo pribrať. Poddôstojnícku školu Simo opustil v hodnosti slobodníka a zvyšok svojej vojenskej služby si odkrútil pri 1. cyklistickom práporu.

Ostreľovačská legenda zimnej vojny Simo Häyhä. Medzi jeho veľké prednosti pre prácu snipera patril predovšetkým skvelý zrak, trpezlivosť a malá výška.

Prvé stretnutie s puškou Mosin-Nagant

Ihneď po splnení vojenskej služby vstupuje Simo do občianskej gardy v Rautjärvi, kde sa prvýkrát stretáva so svojou budúcou družkou - puškou Mosin-Nagant vzor 1891, ktorá bola vo výzbroji fínskej armády od roku 1918. Simo vynikal v streľbe už od útleho veku a svoju skvelú mušku ukázal už na majstrovských závodoch, kde bez akejkoľvek prípravy vystrieľal 5. miesto. Odvtedy sa v streľbe pravidelne cvičil a zlepšoval. Onedlho na to sa o jeho schopnostiach začalo hovoriť aj medzi veliteľmi občianskej gardy.

Simov arzenál

Mnoho ľudí si myslí, že Simo exceloval iba s puškou Mosin, ale nie je tomu tak. Rovnako nebezpečný bol aj so samopalom Suomi M 31.

Mosin-Nagant vzor 1891 (M 28)

Pôvodná ruská puška prešla vo fínskych rukách množstvom úprav. Hľadí pušky vzor 1891 bolo ciachované v aršínoch (ruská merná sústava), pre lepšiu orientáciu pridali Fíni z pravej strany hľadia metrickú škálu, ktorá sa postupne zvyšovala po sto metroch. Navyše zbrojovka v Tikkakoski opatrovala zbrane novými hlavami, ktoré boli v porovnaní s pôvodnými hlavami masívnejšie a o niečo kratšie.

Úpravou prešla aj muška, tú si Fíni taktiež prispôsobili na mieru úpravou chránidiel do tvaru ušiek. Takto upravené pušky sa obvykle označovali M 28 a boli určené pre oddiely občianskych gárd či fínskej domobrany.

Suomi M 31

Suomi M 31 je fínsky samopal z dielne slávneho konštruktéra Aima Lahtiho, ktorého výroba začala v roku 1931 a prebiehala až do roku 1944. Samopal sa vyznačoval vynikajúcou kvalitou, výdržou a spoľahlivosťou, a to aj v extrémne chladných podmienkach. Veľkou prednosťou bola aj jeho dlhá hlaveň, vďaka ktorej bola streľba z neho oveľa presnejšia ako u ostatných súdobých samopalov. Samopal mal slúžiť predovšetkým na „upratovanie“ zákopov od nepriateľa, v ktorom sa pochopiteľne nedali použiť klasické opakovacie pušky. Simo Häyhä si samopal rýchlo obľúbil a ihneď s ním začal vymetať strelecké súťaže.

Puška Mosin-Nagant vzor 1891 bola vo výzbroji fínskej armády od roku 1918.

Zimná vojna

Bez toho, aby to Simo možno tušil, jeho dlhý výcvik mu mal čoskoro prísť vhod. 30. novembra 1939 totiž bez akéhokoľvek vyhlásenia vojny vtrhol Sovietsky zväz na území Fínska. Svoju agresiu odôvodňoval potrebou ochrany hraníc, predovšetkým v oblasti Leningradu. Aj napriek jasnej prevahe síl sa ale húževnatí Fíni dlho úspešne bránili a spôsobili Červenej armáde veľké straty. Po úvodnom neúspechu sa následne sovietske sily preskupili a nakoniec fínsku obranu prekonali. Fínska armáda ale celému svetu ukázala, že podceňovať protivníka sa rozhodne nevypláca.

Začiatok ostrého konfliktu

Po prepadnutí Fínska 30. novembra 1939 bol Simo pridelený k 12. pešej divízii plukovníka Svenssona, ktorá pôsobila v okolí rieky Kollaa. V tejto oblasti zostal až do 6. marca 1940. Na lov pritom vyrážal takmer každý deň.

Vyrážam na lov!

Simo bojoval tak trochu po svojom. Za úsvitu sa vyzbrojený svojou vernou puškou Mosin-Nagant vydával na svoju púť do blízkosti nepriateľských línií. Vďaka puške bez optiky sa vyhýbal prezradeniu a operoval vždy v bielom maskovacom prevlečníku s kapucňou. Medzi jeho veľké prednosti pre prácu snipera patril predovšetkým skvelý zrak, trpezlivosť a malá výška. Statočný ostreľovač meral iba 152 cm, takže sa pohodlne vošiel do radu menších okopov, z ktorých mal skvelý výhľad a zároveň sa nemusel príliš krčiť.

Svoje obete si obvykle vyzeral v krajine nikoho. Vypálil niekoľko rán na nič netušiacich sovietskych vojakov a opatrne opustil oblasť pred prípadnou delostreleckou salvou. Jeho taktika môže vyzerať primitívne, ale bola nesmierne efektívna. Za tri mesiace týmto spôsobom zlikvidoval 259 červenoarmejcov. Čo vychádza približne na 3 zabitých nepriateľských vojakov denne.

Ako sme sa ale zmienili vyššie, pušky M 28 neboli jediným nástrojom fínskeho hrdinu. Za pomoci svojho obľúbeného samopalu M 31 sa mu podarilo zabiť ďalších 250 sovietskych vojakov. Celkom si tak držal úctyhodné skóre 500 zabitých nepriateľov a s prehľadom sa stal najefektívnejším ostreľovačom všetkých čias.

Čo bolo kľúčom Simovho úspechu?

Simo bol zdatný bojovník, ktorý sa učil lovu a boju ešte dávno pred tým, než vojna vypukla. Okrem toho mal ale množstvo zručností a schopností, ktoré mu samozrejme boli na prospech. Zostavili sme pre vás niekoľko bodov, vďaka ktorým sa stal mimoriadne úspešným ostreľovačom.

• Skvelý zrak: Bez problému zasiahol nepriateľa na 400 až 600 metrov.
  

• Mechanické mieridlá: Zásadná podmienka, vďaka ktorej ho nemohol prezradiť odlesk optiky a ktorá zaisťovala menšiu siluetu, a tým pádom aj menšie riziko prezradenia.
  

• Niekoľko vrstiev oblečenia: Predĺženie času, po ktorý mohol vyčkávať na nepriateľa.
  

• Starostlivý výber miesta: Spadnutý kmeň či previs vetiev stromu znamenal perfektnú pozíciu.
  

• Maskovanie dychu: Simo si do úst vkladal sneh, aby nepriateľ neuzrel jeho dych.
  

• Trpezlivosť: Simo trpezlivo čakal aj niekoľko hodín, než sa mu naskytla príležitosť vystreliť.
  

Tvárou v tvár smrti

Po niekoľkých desiatkach zabitých začal medzi sovietskymi vojakmi obchádzať strach. Všetci začuli zvesti o Bielej smrti, ktorá sa nenápadne plíži do blízkosti nepriateľského tábora a vyčkáva na vhodnú príležitosť na útok. Niet preto divu, že sovietske velenie vypísalo na zabitie fínskeho ostreľovača vysokú odmenu. S pribúdajúcou pozornosťou tak začalo Simovo šťastie pomaly vyprchávať a stále častejšie sa ocital pod nepriateľskou paľbou.

Simo Häyhä bol trieštivou strelou zasiahnutý do tváre.

6. marca 1940 sa úsek frontu, na ktorom Simo slúžil, prebudil do mohutného sovietskeho frontálneho útoku. 34. strelecký pluk utrpel počas nepriateľského výpadu hrozivé straty. Zranenie sa nevyhlo ani Bielej smrti. Simo bol zasiahnutý trieštivou strelou do tváre, tá mu spôsobila zlomeninu čeľuste a navždy zmenila jeho vzhľad.

Legendárneho ostreľovača z bojiska do bezpečia odtiahli statoční kamaráti. Simo upadol následkom zranenia do týždennej kómy a prebudil sa až vo chvíli, keď konflikt smeroval k svojmu koncu. Aj napriek všetkej snahe sa hrdinským obrancom nepodarilo zabrániť potupnému prímeriu, pri ktorom si Sovietsky zväz odhryzol veľký kus fínskeho územia.

Koniec vojenskej kariéry

Po vojne sa Simov statok bohužiaľ ocitol na zlej strane hranice. Bolo pre neho nesmierne ťažké, že napriek hrdinskej obrane hraníc sa nakoniec nepodarilo udržať jeho statok na fínskom území. V roku 1948 sa usadil na malom statku v Ruokolahti pri jazere Välkjärvi, kde sa na pokojnom a odľahlom mieste venoval lovu a chovu psov. Ku sklonku svojho života sa Simo presťahoval bližšie k ľuďom do činžiaku obce Ruokolahti, odkiaľ mal nádherný výhľad na jazero Saimaa. Dožil v opatrovateľskom a rehabilitačnom stredisku, kde bol obklopený svojimi kamarátmi veteránmi. Do posledných svojich chvíľ veril, že sa Karélia raz znova navráti do rúk fínskeho ľudu.