Oheň je dnes potrebný každý deň. Zapaľujeme s ním sporák, cigarety, pracujeme s ním v práci. Dokážeme si predstaviť, že by sme so sebou museli nosiť dva kamene a zapaľovače zakaždým, keď by sme chceli urobiť oheň? Našťastie o ničom podobnom premýšľať nemusíme, pretože máme k dispozícii zapaľovače. Jeden z prvých zapaľovačov vynašiel nemecký chemik v roku 1823. Využíval vodík a od tých moderných sa naozaj veľmi líšil. Ako vyzerajú ony moderné zapaľovače, o ktorých hovoríme? Poďme si o nich niečo povedať.

Škrt a cvak

Keby sme chceli všeobecne charakterizovať princíp zapaľovača, vyzeralo by to asi takto - Oheň vzniká v dôsledku zapálenia prúdu plynu, alebo knôtu nasiaknutého benzínom. Zapálenie spôsobuje iskra, ktorá vzniká trením o kameň, alebo stlačením piezoelektrického kryštálu. Piezo ... čoho? Nebojte, k tomu sa dostaneme. Ako teda rozdeliť zapaľovače? Podľa využitia na osobné a kuchynské, podľa náplne na benzínové a plynové. Každý asi nebude rovnaký, budú mať výhody a nevýhody, preto by sme si ich tu mali predstaviť.

Plyn, ako lacné východisko

Plynové zapaľovače sú dnes najrozšírenejšie. Ďalej sa delí na doplňovacie a jednorazové. Tie doplňovacie majú vo spod tela malý ventilček, ktorým sa vháňa plyn do tlakovej nádoby. V nej je plyn uložený v kvapalnej forme. Vďaka tlaku, ktorý v nádobe prevláda, stačí ako výstupný element jednoduchý ventil. Tento ventil sa pomocou hojdačkovej planžety otvorí a vypustí stlačený plyn. V tomto momente by malo dôjsť k vytvoreniu iskry. Tá môže u týchto zapaľovačov vzniknúť dvoma spôsobmi. Buď klasicky po starom, kedy je súčasťou zapaľovača kamienok a ozubený valček. Na ten zatlačíme a pootočíme s ním. Jeho hrubý povrch kresne o kameň, ktorý vydá iskru a zapáli prúd plynu. Druhou možnosťou je stlačenie piezoelektrického kryštálu. Tento kryštál je stlačený, čím sa ióny v kryštálovej mriežke dostanú blízko k sebe - tým vzniká náboj dostatočný pre zapálenie prúdu plynu iskrou. Tieto zapaľovače sú skvelé svojou nízkou cenou. Sú spoľahlivé a veľmi nenáročné. Za tých pár korún môžeme kúpiť pokojne jeden týždenne a nebude nás to bolieť. Začneme na ne nadávať až vo veternom počasí, kedy budú zhasínať a ich použitie bude takmer nemožné. Čo s tým?

Verme tradícii

Benzínové zapaľovače sú v tomto ohľade veľmi výhodné. Vnútri tela sa nachádza vata a zmotaný knôt. Do tejto dutiny nalejeme benzín, ktorý sa okamžite vsiakne do vaty a tým aj do knôtu. Po odklopení viečka sa nám naskytne pohľad na kryt pre knôt. V tomto kryte sú dierky kvôli okysličeniu plameňa, zároveň však pôsobí ako kryt pred vetrom. Tým sa odlišuje od toho plynového. Naozaj veľmi dobre vzdoruje vetru, čo je jeho veľká výhoda. Podobne ako plynový zapaľovač sa aj benzínový brat zapaľuje kresadlovým systémom, vznecujú sa výpary s benzínom nasáknutého knôtu. Vnútri knôtu je slabý medený drôtik, aby bol knôt odolnejší a nehorel tak rýchlo. Benzínové zapaľovače sú možno o trochu drahšie, ale zaručujú istotu, luxus a predovšetkým tradíciu, s ktorou sú vyrábané.

Otázka vkusu

Výber záleží na tom, čo preferujeme. Niekomu je škoda dať aj tisíc korún na kvalitný benzínový zapaľovač, hoci mu vydrží pokojne 10 rokov. Radšej dá každý týždeň 10 korún za jednorazový plynový. Vo výsledku však vyjde ten benzínový lacnejšie. Navyše je odolný voči vetru a jeho pevná konštrukcia niečo vydrží. Jedinou nevýhodou je pomerne rýchle vyhorenie benzínovej zmesi, ktorú musíme dopĺňať. Aký je teda najlepší pre prežitie do prírody? Čo keď povieme ani jeden? Benzínový sa vždy javí ako lepšia voľba. Môžeme však siahnuť po špeciálnom žiarovom zapaľovači, ktorý funguje na plyn. Ten sa pod vysokým tlakom vháňa na rozžeravenú cievku. Tieto zapaľovače sú síce háklivé na znečistenie, za to veľmi spoľahlivé vo vetru a vlhku. Vyberajme podľa potreby a nebudeme sklamaní.