Prechod Dračích hôr: 180 kilometrov v divočine, kde každý krok niečo stojí

Dračie vrchy (Drakensberg) sú najvyšším pohorím južnej Afriky, rozkladajú sa na území Juhoafrickej republiky, Lesotha a Svazijska. Trasy v tejto oblasti patria k tým najkrajším v celej Afrike, zároveň tu ale nenájdete takmer žiadne značené chodníky ani turistickú infraštruktúru. Budete sa musieť spoliehať sami na seba a na svojich parťákov, pretože okrem hŕstky miestnych pravdepodobne nestretnete vôbec nikoho. Osemdňový trek, 180 km, celkové prevýšenie 8 500 m, nevyspytateľné počasie a náročný terén – s tým všetkým sa budete musieť popasovať. Odmenou ale budú absolútne úchvatné scenérie a neopakovateľné zážitky, ktoré budú stáť za rozprávanie. Trekovaním v africkej divočine vás prevedie cestovateľ Jarda Gabrhelík.

Je január 2024 a píšem si s Honzom, sprievodcom z Expedičného klubu, ktorý má na tento rok v pláne lákavé výpravy. O pár dní odlietam do Gambie na roadtrip po západnej Sahare, ale dúfam, že to nebude jediná výprava v tomto roku, a tak si robím prieskum. Honza mi prezrádza, že sa ešte chystá vypísať prechod Dračích hôr, ktorý by mal byť na jeseň. Dračie hory, o tých nemám ani potuchy. Znie mi to ako nejaká Ázia. Zapínam vyhľadávač a vyskakuje na mňa pohorie na hraniciach JAR a Lesotha. A obrázky hôr, aké som ešte nikdy nevidel.

TIP: Viac fotiek z afrických ciest, napr. do turistami doteraz neobjavenej Západnej Sahary alebo na najvyššiu horu Ugandy, nájdete u Jardy na Instagrame @jary_drak.

Treky v Dračích horách patria medzi tie najkrajšie v celej Afrike. Foto: Archív autora

Johannesburg: čas prepnúť sa na Afriku

Po návrate zo západnej Sahary je už výprava vypísaná. Deväťdňový trek v ľudoprázdnych horách, návšteva Svazijska s druhým najväčším monolitom na svete, pravé safari v národnom parku Kruger alebo druhý najväčší kaňon v Afrike. Zvažujem túto lákavú výpravu a končí to tak, že sa 7. novembra stretávam na letisku vo Viedni s ďalšími piatimi dobrodruhmi a Honzom. Letíme cez Katar do Johannesburgu. Tam sa stretávame s poslednými tromi členmi výpravy, ktorí leteli cez Istanbul. V požičovni na letisku máme objednané dve autá, ale už je potrebné sa prepnúť na Afriku, všetko má svoj čas. Inými slovami, máme dosť času na výber miestnych peňazí, kávu a rozhliadnutie sa po nočnom lete. 

Asi po dvoch hodinách máme konečne autá a vyrážame. Z letiska vedie päťprúdovka a je tu celkom čisto, som prekvapený. Vôbec to nevyzerá na zvýšenú kriminalitu, pred ktorou všade na webe varovali. Mesto nás ale vyvádza z omylu. Síce tu nehoria barikády a neozýva sa streľba, ale ploty sú tu vysoké a zakončené drôtmi pod napätím, alebo sú celé vyrobené z ostnatého drôtu. Okna na prízemí sú väčšinou zamrežované. Uisťujem sa tým, že je to iste pozostatok minulých rokov. Dokupujeme to najdôležitejšie vybavenie, plynové kartuše, a môžeme ísť do hôr. 

Lenže do hôr je to kus cesty, takže na jednu noc zostávame v meste. Ubytovávame sa v hoteli a večer chceme niekam zájsť. Tomu sa na recepcii čudujú a odporúčajú nám večer nevychádzať von. Najbližší bar je len dva bloky ďaleko, riskujeme to. Predsa len má práve ten deň Honza narodeniny. Cestu tam aj späť zvládame bez ujmy. Miestni v bare sú v pohode a hráme s nimi biliard. V meste je to naozaj zvláštne. Nikde nikto a autá stretávame len dve. Jedna noc mi tu stačí.

Vyčerpávajúce stúpanie do hôr

Ráno vyrážame, najprv do obchodu dokúpiť posledné zásoby a tiež jedlo na deň, čaká nás celodenný prejazd. Najprv prichádzame na miesto, kde budeme spať po treku. Nechávame tu autá aj s nepotrebnou výbavou a pokračujeme ďalej taxíkom.

Na ubytovanie dorazíme už za tmy. Máme objednanú trojchodovú večeru, vidím v tom istú podobnosť s poslednou večerou a vlastne to tak aj je. Budúca večera už bude z vrecka. Ráno si ešte doprajeme raňajky a presúvame sa taxíkmi na začiatok treku. Plní energie si nahadzujeme batohy na chrbty a vyrážame. 

A stúpame a stúpame a stúpame. Asi po dvoch hodinách prichádza dážď. Naivne si myslím, že si prvý deň vyberáme smolu a potom už pršať nebude. Našťastie neprší dlho, rovnako ako každý ďalší deň. S pribúdajúcimi výškovými metrami ubúdajú sily. Vedeli sme, že prvý deň to bude drina, ale realita bolí, aj keď s tým človek počíta. 

S prvým vrcholom utrpenie ešte len začína.

Popoludní sa konečne dostávame na vrchol a pred nami sa otvára planina. Myslel som, že to najhoršie už máme za sebou, že si len nájdeme pekné miestečko a utáboríme sa. Omyl. Čoskoro sa dostávame pod sedlo, ktoré musíme prejsť. Naše tempo pri stúpaní je už dosť mizerné a často si oddýchneme. Aby toho nebolo málo, začína hrmieť. V sedle mám už dosť, ale na odpočinok nie je čas. Musíme ešte do údolia a ak možno rýchlo, búrka sa blíži.

Snažím sa zrýchliť, ale už to nejde ani z kopca. Nohy sa mi motajú a necítim sa dobre. Konečne sme na mieste nášho táboriska. Stan staviame už počas dažďa. S vypätím posledných síl nafukujem karimatku, rozťahujem spacák a líham si. Búrka opäť netrvá dlho. Môj spolubývajúci na ďalšiu noc Roman ide variť. Ja na jedlo ani nepomyslím. Raz zahryznem do čokoládovej tyčinky, prehltnem ibalgin a idem spať. „Tu zomrieš, kamarát,“ je moja posledná úvaha, než upadnem do hlbokého spánku.

Na streche južnej Afriky

Ráno sa budím ako znovuzrodený. Raňajkujem a všetko je opäť v normále, nechápem. Balíme stany a vyrážame na najvyšší bod nášho prechodu. Oproti predošlému dňu sa ide lepšie, predsa len nás čaká necelých deväťsto výškových, zatiaľ čo predchádzajúci deň ich bolo sedemnásťsto.

Kolem obeda bez problémov zdolávame Thabana Ntlenyana. So svojimi 3 482 m. n. m. je to najvyššia hora Lesotha, najvyšší bod Dračích hôr a tiež najvyššia hora južnej Afriky. Hneď pod vrcholom v závetrí si dávame obed. Po ňom nasleduje dlhé klesanie do údolia. Čoskoro stretávame prvého a nie posledného miestneho. Zatiaľ čo na strane Juhoafrickej republiky je národný park, na strane Lesotha miestni cez leto pasú dobytok.

Počas treku v Dračích horách pravdepodobne nestretnete nikoho okrem svojich parťákov a hŕstky miestnych obyvateľov. Foto: Archív autora

V dedine „Dementorov“ alebo stretnutie s pastiermi

V údolí narážame na niekoľko jednoduchých oválnych príbytkov. Steny vyskladané z kameňa a strecha väčšinou z trávy. Keď sa k nám zbieha skupinka miestnych, pripomína mi to „Dementorov“ z Harryho Pottera vďaka ich tmavým pončám alebo akýmsi dekám, ktoré všetci majú cez seba. Honza rozdáva cigarety, ktoré má pre tieto prípady pripravené. Občas od nás niekto chce „sladkosti“ alebo alkohol.

Žiadnu zlú skúsenosť nezažívame, ale nechceme spať v blízkosti. Honza čítal o tom, že pastieri občas v noci kradnú batohy z predsiení stanov, a tak nechceme riskovať. Lenže v údolí je príbytkov celkom dosť, a tak pochodujeme, kým nie je nablízku žiadny. Navyše padá hmla, alebo v tejto nadmorskej výške je to skôr oblak, a po večeri na zmenu začne pršať, čo tentoraz vítame.

Nad morom mrakov

Pred spaním si pre istotu priväzujeme batohy ku stanu a cenné veci si berieme dovnútra. Prší celú noc aj ráno, keď vstávame, a tak dvakrát posúvame budíček, než konečne prestane. Všade okolo je slušná bažina a za táborom kravy. Ešte že nešli cez náš tábor. Po raňajkách sa snažíme trochu vysušiť stany. Prichádzajú dvaja návštevníci, asi nejaká miestna stredná trieda, pretože obaja majú farebné oblečenie, a dokonca aj čisté. Sušíme a balíme sa viac ako hodinu. Títo dvaja nás pritom celú dobu pozorujú, potom nám len zamávajú a idú si po svojom. 

Počasie je na draka. Chvíľu to vyzerá na pekný deň, potom sa ale ochladzuje a zaťahuje. Netrvá to dlho a zase prší, navyše sa pridáva studený vietor. Toto počasie mi veľmi nechutí. Škrabeme sa na ďalší kopec a bičuje nás vietor. Hore však čaká odmena. Konečne sú tu tie neuveriteľné panorámy, aké boli na fotkách. Stojíme na okraji zlomu a pred nami sa prevaľujú mraky. 

Ako by tam ani nebolo nič iné, len more z oblakov. Napravo aj naľavo sa tiahne jasná hranica medzi zlomom a týmto morom. Chvíľu sa kocháme, ale je potrebné ísť ďalej. Zostupujeme do údolia, obloha sa prejasňuje a začína svietiť slniečko. Staviame stany neďaleko riečky, a pretože máme dobrý čas a počasie vyzerá stabilne, vyrážame ešte na neďaleký vrchol. Tu sa opakuje celá scenéria s morom z mrakov, len je všetko zaliate slnkom. Počasie stále drží, a tak páchame aj nejakú hygienu. Človek sa hneď cíti lepšie.

Nocovanie v jaskyni

Noc je jasná a chladná, rovnako aj ráno. Teplá kaša a káva však človeka povzbudí. Navyše hneď znova stúpame, takže sa okamžite zahrievame na prevádzkovú teplotu. Na hrebeni sa mi tají dych. Myslel som si, že včerajšie výhľady hneď tak nič neprekoná, ale presne to sa práve deje a bude sa diať aj po zvyšok treku. Mraky sú preč, a tak človek pocíti závrat, keď pozerá zo zlomku dolu do tej neuveriteľnej hĺbky. Dračie hory v celej svojej kráse. Kľudne by sme sa tu zdržali, uvarili si kávu a kochali sa napríklad hodinu. Ale musíme pokračovať, popoludní sa má zase pokaziť počasie.

Už keď schádzame do ďalšej doliny, prevaľujú sa cez okraj prvé mraky. Netočia sa dlho a šliapeme v hmle, a to sa už nezmení po zvyšok dňa. Naším cieľom je jaskyňa, v ktorej chceme prenocovať. Blízko nocľahu už nebude žiadna voda, tak ju filtrujeme pri poslednom potôčiku. Začína hrmieť a do jaskyne prichádzame už za dažďa. Jaskyňa je priestranná, ale plná prachu a popola. Našťastie máme podložky pod stany. Má to tu unikátnu atmosféru. Po večeri sa hrajú "Výbušná mačiatka" a je to prvýkrát, čo všetci spíme pokope.

Pri rieke: idylka, ktorá netrvá dlho

Ráno pre zmenu prší, a tak odkladáme budíček, tentokrát len raz. Po raňajkách sa vraciame na hrebeň, po ktorom pokračujeme prvú polovicu dňa. Dosť fúka, ale neprší a sú skvelé výhľady. Okolo poludnia zostupujeme do údolia. Okamžite sa ocitáme v závetrí, svieti slnko a je krásne. Obedujeme pri potôčiku a na kameňoch sušíme spacáky a ponožky, jednoducho idylka.

Po obede je tu ďalší zo série nekonečných kopcov. Odmenou sú človeku tie neuveriteľné výhľady. Hore sa rozhodujeme, čo ďalej. Počasie v ďalších dňoch sa má vždy popoludní pokaziť. Dážď by nám nevadil, ale o búrku v troch tisícoch nikto z nás nestojí. Počasie je dobré, a tak pokračujeme ďalších 9 km. Stany staviame už za šera, ale ako sa v nasledujúcich dňoch ukáže, bolo to dobré rozhodnutie.

Každý deň ťa nahnevá niečo iné.

Ďalší deň máme na výber - pokračovať po hrebeni, alebo ísť cez údolie. Volíme si údolie. Svieti slniečko a čím sme nižšie, tým je teplejšie. Údolím preteká riečka a sú to tri dni od poslednej hygieny, plán je teda jasný. Po kúpaní pokračujeme v zostupe. Údolie začína kvitnúť a voňať. Pohoda netrvá večne, je potrebné zase nastúpať. 

Jarda pritom vyslovuje pamätné slová: „Hele, páči sa mi tá rozmanitosť Dračíhn hôr. Každý deň ťa naštve niečo iné.“ Smejeme sa, stručná a výstižná charakteristika Dračích hôr. Na vrchole je opäť zlom a za ním mraky a my ideme priamo do nich. Obed dávame v oblakoch a začína sa napĺňať predpoveď, hrmí. Našťastie má byť na trase jaskyňa. Máme ju ako taký záložný plán. Netreba dlho čakať a musíme náš záložný plán aktivovať. 

Cesta vedie po traverze a som rád, že sme stále v oblakoch, pretože vidím asi len 5 metrov pod seba a je mi celkom jasné, čo je pod tým. Ušmyknúť sa rozhodne nechcem. Jaskyňa je menšia ako tá predchádzajúca, desať z nás by tam nejako prespalo, ale žiadny komfort by to nebol. Dúfame, že búrka prejde a nebudeme tu musieť nocovať. Varíme kávu, hrajú sa "Výbušné mačiatka", skrátka popoludňajšia siesta, ako má byť. 

Takmer všetci sa vyzúvame a je to sila, ani káve sa nedarí náš chodidlový pach prekonať. Búrku síce počujeme, ale neprší a asi po hodine sa rozplýva oblačnosť. Z jaskyne je zrazu prekrásny výhľad a potvrdzuje sa moje podozrenie, čo je pod prístupovou cestou. Tam dolu by sa človek preletel len raz. Opúšťame jaskyňu a čoskoro staviame stany. Ak by sme chceli pokračovať, museli by sme cez ďalšie sedlo a keďže je počasie všelijaké, tak neriskujeme. Dávame si aspoň neďaleký kopec bez batohov. Z vrcholu sú neuveriteľné výhľady. Viem že sa opakujem, ale každý výhľad je tu naozaj neuveriteľný.

Nočná návšteva na pašeráckej ceste

Po návrate z kopca konečne prší. Už sme sa báli, že sa nedočkáme. Po večeri ležím v stane, keď počujem, že sa Roman s niekým rozpráva. Najskôr si myslím, že Honza prišiel s inštrukciami na zajtrajšie ráno, ale to sa mýlim. Pred stanom máme miestneho. Je celý premočený, má batoh a nevie ani slovo po anglicky. Len nám posunkami naznačuje, že by sa chcel vyspať v našom stane. Voláme Honzu. Lenže bez angličtiny z pána žiadnu odpoveď nedostávame. Po nejakej chvíli sa našťastie zdvihne a pomaly pokračuje ďalej. 

Dostáva od nás aspoň cigaretu a tyčinku. Premočený, sám a bez čelovky, je nám ho ľúto. Lenže na myseľ sa tlačia aj iné myšlienky. Čo ak nie je sám? Čo ak mal obhliadnuť situáciu a všetko len hral? 

Rozsvecujeme čelovky na plný výkon a robíme okruh okolo tábora. Nikoho síce nevidíme, ale aj tak opäť priväzujeme batohy k stanu a ideme spať. O pol druhej ráno nás budí hudba, ktorá prechádza len kúsok od nášho stanu. S Romanom čakáme, čo bude, a zo stanu vykukujeme, až keď sa hudba dostatočne vzdiali. Nikto tu už nie je, tak ideme zase spať. Ráno nám Honza oznamuje, že boli dvaja. Neskôr, keď už máme signál, zisťujeme, že sme si ľahli na frekventovanej pašeráckej križovatke. Kto vie, ten vie.

Uprostred krupobitia v horách

Po raňajkách vychádzame rovno do kopca, do dlhého kopca. Hore sú už tradične úžasné výhľady, ale máme na ne len chvíľu. Na skoré popoludnie hlásia búrky, a to na všetky zostávajúce dni. Honza nasadzuje zbesilé tempo. Odskočím si na malú a už sa mi nedarí skupinu dobehnúť až do chvíle, kým sa niekde nezastaví. Ešte pri obede pekne svieti slniečko. Potom sa ale šplháme do ďalšieho sedla a počasie sa rýchlo kazí. Hore v sedle vidím udrieť dva blesky do oproti stojaceho kopca. Je jedno, ako som unavený a koľko váži batoh, bežím, kým nie som na hrane sedla a rýchlo schádzam dolu.

Stany staviame za mierneho dažďa. Chvíľu odpočívame. Nakoniec sa žiadna búrka nekoná, len malá prehánka. Stále je zamračené, ale je tiež skoré popoludnie a nám to nedá. Vyrážame bez batohov na blízky kopec. Síce to bez horolezeckého vybavenia nejde až na vrchol, ale aj tak na nás čakajú ďalšie čarokrásne výhľady. Navyše medzi mrakmi vykúka slniečko, a tak začínajú fotografické žne.

Nasledujúce ráno je síce nedeľa, ale my vstávame o 4:00. Môže mi niekto po návrate skúsiť povedať, že som bol zase na dovolenke. :D Lenže predpoveď sa nezlepšuje, skôr naopak. Je to trochu absurdné. Je krásny slnečný deň a my sa ponáhľame, aby sme nezmokli. Veľmi mi to nechutí a dosť zaostávam za skupinou. V hlave si hovorím, že na to kašlem, že dnes predpoveď určite nevyjde. Až do obeda to tak aj vyzerá. 

Lenže keď sa po obede zdvíhame, je už za vrcholom, z ktorého sme prišli, čierno. Pokračujeme údolím a vyzerá to, že búrku zatiaľ držia okolité vrcholy. Potom ale prichádzame pod kopec. Honza by ho chcel prejsť ešte v ten deň, aby sme zmenšili porciu kilometrov na posledný deň. Ale počasie sa rýchlo kazí. Staviame stany s tým, že ak sa búrka rýchlo preženie, pôjdeme ešte ďalej. Sotva stany postavíme, začne pršať. Ležíme a počítame, aký je časový rozdiel medzi bleskom a hromom. Búrka sa približuje.

Roman je len v krátkych nohaviciach a zrazu mi oznamuje, že mu stoja chlpy na nohách. “Je ti zima?” čudujem sa. Roman mi však vysvetľuje, že chlpy má akoby zelektrizované. Paráda, takže sme priamo v búrke. Môže to byť ešte horšie? Odpoveď na seba nenechá dlho čakať. Na stan začínajú dopadať prvé krúpy. Najprv je ich len pár a sú malé ako hrášok. Ich počet aj veľkosť ale narastá. O chvíľu padajú krúpy veľké ako špička palca a na zemi je bielo. S obavami sledujem stan. Takéto počasie som ešte pod stanom nezažil. Krúpy našťastie nepadajú dlho a búrka sa začína vzďaľovať. Prší a hrmí ale ešte ďalšiu hodinu a pol. Keď konečne vyliezame zo stanov, je jasné, že ten deň už nikam nejdeme.

Prvý kontakt s civilizáciou

Posledný budíček je o tretej hodine ráno. Na cestu vyrážame ešte s čelovkami. Žiadne dramatické stúpanie nás už nečaká, len odpočítavame posledné kilometre. Okolo poludnia prichádza zvláštny okamih. Po 180 kilometroch stretávame prvých turistov. Celú skupinu turistov, čo si ide len tak naľahko s malými batohmi. Po chvíli ich nasleduje skupina nosičov s obrovskými batohmi narvanými na prasknutie. Amatéri, pomyslím si. Pre nás to znamená jediné, sme takmer na konci nášho deväťdňového treku.

Najvyšší vodopád na svete a česká stopa

Čaká nás ale ešte jedna dôležitá zastávka. Tugela, najvyšší vodopád na svete. Sú tu opäť dychberúce výhľady. Naozaj si ich užívam, je krásne a my sme to dokázali. Zvládli sme viac ako 180 km s prevýšením okolo 8 500 m a nezastavilo nás ani počasie. 

U vodopádu narážame na českú stopu. Po dlhú dobu bol vodopád považovaný za druhý najvyšší, ale Česi ho premerali a prepísali encyklopédie. Kochali by sme sa aj dlhšie, ale čuduj sa svete, hrmí.

Prichádza pasáž s reťazovými rebríkmi. Sú celkom dlhé a s tými batohmi na chrbte je to skutočne zábava. Zlezieme rebríky a ocitneme sa v civilizácii. Chodník prechádza do vydláždeného chodníčka, ktorý je občas doplnený aj oporným múrikom a čo chvíľu už stretávame nejakých turistov, ktorí sa idú pozrieť na vodopád. Búrka sa blíži, a tak sa ponáhľame. Na parkovisko prichádzame s prvými kvapkami. Za časový rozvrh by si Honza zaslúžil nejakú medailu. Nasadáme do džípu a odchádzame na ubytovanie. Po viac ako týždni si užívam sprchu a obliekam si čisté oblečenie. A potom sa ide hodovať a popíjať do reštaurácie.

Nasledujúca stanica: Svazijsko (kráľovstvo Eswatini)

Ráno si pri raňajkách pripadám ako kobylka. Neuveriteľné, čo toho človek dokáže zjesť po takom treku. Po raňajkách všetko nakladáme do áut a vyrážame k ďalšiemu cieľu výpravy, ideme do Svazijska. Hraničnou kontrolou prechádzame bez problémov, aj tak prichádzame do Mbabane, hlavného mesta, až podvečer. Nakupujeme na večernú grilovačku. Ubytovanie je síce bez stravy, ale zato s bazénom. Okamžite to využívame a skáčeme do neho. A večer oslavujeme narodeniny ďalšieho člena výpravy. Spať sa ide neskoro.

Dlho sa však nevyspávame a ideme preskúmať okolie, konkrétne Sibebe Rock, druhý najväčší monolit na svete. Autá nechávame na parkovisku a vyrážame na nenáročnú prechádzku. Krajina tu má svoj ráz. Ako keby niekto na krásne zelený trávnik náhodne rozsypal balvany rôznych veľkostí. A ten najväčší balvan je Sibebe Rock. Že je niečo inak si človek uvedomí až na vrchole. Smerom do údolia sa tiahne dlhá hladká skala. Monolit je posadený do svahu, a tak jeho veľkosť nevyniká ako u prvého a tretieho najväčšieho monolitu, teda Uluru v Austrálii a Ben Amera v Mauritánii. Obe spomínané sa nachádzajú v púšti, a tak je ich veľkosť a zvláštny tvar dobre patrný.

Užívam si výhľady. Neviem prečo, ale pripomína mi to tu Jurský park, len chýba pár dinosaurov medzi tými balvanmi. Vraciame sa k autám a opúšťame Eswatini. Čaká nás ďalší dlhý presun, na ktorého konci je vstupná brána do Krugerovho národného parku, najstaršieho parku v Afrike, ktorého rozloha je porovnateľná so Slovinskom.

Vodopád Tugela je s výškou 983 metrov najvyšší na svete. V jeho príbehu nájdete aj zaujímavú českú a slovenskú stopu. Foto: Archiv autora

V kráľovstve zvierat: Krugerov národný park

Hneď pri bráne nás vítajú prvé zvieratá. Potuluje sa tu pár prasiat bradavičnatých. Platíme vstupný poplatok, pripravujeme vysielačky - to preto, aby sme si navzájom hlásili, čo vidíme, a vyrážame. Čoskoro narážame na prvé antilopy, žirafy a z diaľky aj jedného slona. Som nadšený, nečakal som, že toho uvidíme toľko počas prvej hodiny. 

Viac času už ale nemáme. Do 18:30 musíme park opustiť, alebo sa prihlásiť v jednom z 24 kempov, inak hrozí nemalá pokuta. Stanovený čas sa blíži, a tak smerujeme ku kempu. Ešte než doň ale vojdeme, pozorujeme z mosta hrochy a krokodíly. A aby toho nebolo málo, stretávame priamo pri krajnici slona s mamou. 

Prichádzame do kempu, platíme za noc a priplácame si za ranné safari. Zvieratá sú totiž ráno a večer najaktívnejšie. Ideme si postaviť stany, a to je asi tak jediná vec, vďaka ktorej by som toto miesto nazval kempom. Je to skôr malé mestečko. Je tu veľa miesta pre stany a karavany, kúpeľne, záchody, obrovská reštaurácia, obchod so suvenírmi, benzínka a rôzne chatky od tých obyčajných až po celkom luxusné.

Rozloha Krugerovho národného parku, najstaršieho parku v Afrike, je porovnateľná s rozlohou Slovinska. Foto: Archív autora.

Spať ideme skoro, čaká nás skoré budenie. Ešte za tmy vyrážame safari dodávkou so štyrmi reflektormi. Spočiatku je to vzrušujúca podívaná, svetlá z reflektorov križujú okolie a človek len čaká, čo bude v ďalšom kroví. Lenže až na pár antilop sa v kroví nič neschováva, žiadna levia rodinka sa nekoná. Po chvíli sa rozvidnieva a začína to byť trochu nuda. Najlepšia podívaná nás čaká zase až pred kempom, kde priamo na ceste postáva celé stádo slonov.

Snídame, balíme stany a vyrážame na safari po vlastnej osi. Stretávame množstvo antilop, slonov, zebier, opíc, žiráf a dokonca aj hyenu a byvola. Prichádzame do ďalšieho kempu, kde budeme nocovať. Tento má aj bazén, čo nie je na zahodenie po dlhých hodinách v aute. Ráno nakupujeme suveníry a vyrážame na posledné miesto našej výpravy. Ešte predtým, ako definitívne opustíme park, akoby sa s nami chcel rozlúčiť. Po ceste pochoduje hyena a ťahá so sebou ulovenú antilopu.

Rozlúčka pri kaňone

Opúšťame park a vydávame sa ku kaňonu rieky Blyde, tretiemu najväčšiemu kaňonu na svete. Vyrážame na krátky trek na jeho okraji. Výhľady sú impozantné. Na dvoch miestach využívame jazierka na kúpanie. Večer grilujeme a rozprávame sa dlho do noci. Nie je kam sa ponáhľať, ďalší deň nás čaká už len presun na letisko.