Stručná história českého trampingu

Trampovanie je českou špecialitou, ktorá vo svete nemá obdobu. Subkultúra, ktorá vznikla na základoch dobrodružnej literatúry, amerických filmov a snívaniu o nedosiahnuteľnej Amerike. Vydajte sa s nami po stopách prvých trampov. Popíšeme si najdôležitejšie premeny trampingu a vývoj celého trampského hnutia od samého počiatku až po súčasnosť.

Slovo tramp pochádza z angličtiny a v preklade ide o slovo označujúce tuláka. Ako plynul čas, začali vznikať nové konkrétnejšie významy a vysvetlenia toho, kto to vlastne ten tramp je. V neskoršej dobe slovníky označujú trampy ako ľudí, ktorí sa venujú pravidelnému víkendovému táboreniu a pobytu v prírode. Na rozdiel od skautov sú ale neorganizovaní a ich výpravy sú trochu "voľnejšieho" rázu.

Ak sa na tramping budeme pozerať len ako na aktivitu, ktorá súvisí s pobytom v prírode, môžeme predpokladať, že ho prevádzkovalo množstvo ľudí bez toho, aby sa za trampy sami označovali. Tramping sa ale v priebehu časov menil a postupne sa dostával do podoby, v akej ho poznáme dnes. Tramping sa stal životným štýlom, dnes by sme ho mohli označiť za subkultúru, ktorá má vlastné pravidlá, slang, rituály a jedinečného ducha. Tramping úzko súvisí s únikom od civilizácie, dobrodružstvom a prírodou, ktorá pre mnohých symbolizovala slobodu, ktorá im v krátkej, ale krivolakej histórii bola niekoľkokrát upieraná.

Poďme sa vydať ku koreňom

Za začiatok československého trampingu sa najčastejšie považuje vybudovanie prvej trampskej osady Stratená nádeja vo svätojánskych prúdoch na Vltave. Tramping je úzko spojený s americkými filmami a dobrodružnou literatúrou, takže nie je divu, že niektoré osady dostali svoje mená práve podľa obľúbených amerických filmov. Napríklad osada Stratenej nádeje bola pomenovaná podľa zlatokopeckej osady, ktorá sa objavila v snímke Červené eso.

Prvý osadníci tu osadu založili niekedy okolo roku 1918/1919. Osady možno existovali už skôr, každopádne Stratená nádej získala vedúcu úlohu, a tak sa dodnes považuje za prvú trampskú osadu. V ich počiatkoch by ste tu ešte nenašli trampy v dnešnom zmysle slova. Spočiatku sa sem totiž schádzali mladí chlapci, práve sa navrátiac z prvej svetovej vojny. Tí tu po hrôzach prežitých vo vojne hľadali pokoj, odpočinok a zabudnutie na vojnové útrapy. Nešlo teda ešte o trampy, ktoré si predstavíme dnes, ale skôr o skupiny kamarátov, ktorí sa túlali v okolí Vltavy.

Ztracenka sa v priebehu rokov stala jednou z najvýznamnejších trampských osád. Bob Hurikán, historik trampingu, o nej napísal: "Osada STRATENEJ NÁDEJE udávala vždy tón ostatnému trampingu. Bola a je vzorom toho, ako má vyzerať osadný život. Spočiatku sa u ohňov čítali spisy K. Maye, Londona, neskôr, zásluhou pesničkárov, sa spievalo, ďalej sa organizovali najrôznejšie zábavy; vždy plné ťažko napodobitelnej originality, nech sa jednalo o divoký potlach, alebo o maškarný mumraj v lese, tanečné venčeky pre zmenu v "salónnom obleku", ozajstné cirkusy alebo improvizované kabarety.“

Trampské osady boli predtým iba miestom pre rozbitie tábora. Až v priebehu rokov na ich mieste vyrástli prvé drevené zruby, ktoré slúžia jednotlivým osadám a ich osadníkom až do dnešných dní.

Tramping tak nie je iba o výpravách do prírody, ale aj o hudbe, športovaniu, literatúre a množstvu ďalších aktivít, ktoré si vzal tramping za svoje. Dnes tak môžeme obdivovať trampské piesne, ktoré mnohokrát zľudoveli, trampské básne alebo časopisy, ktoré jednotlivé osady vydávali. Neoddeliteľnou súčasťou trampingu sú tiež potlach, veľké zrazy trampov z osád naprieč celou republikou. Na potlachu nechýba sviatočný oheň, trampská hudba a priateľské posedenie ťahajúce sa veľakrát až do skorých ranných hodín. Osady tak nevznikali len na Vltave, ale prakticky kdekoľvek, kde sa trempom zapáčilo. Rovnako ako osady dostali aj rieky nové "dobrodružnejšie" mená, napr. Vltava - Veľká rieka, Sázava - Zlatá rieka alebo Kocába - Hadí rieka.

Divoké obdobie

Výpravy do prírody a víkendové dobrodružstvo si nachádzajú obľubu u čím ďalej tým väčšieho množstva ľudí, a tak sa tvorí čoraz viac skupín "kamarátov", ktorí spolu vyrážajú obdivovať krásy našej krajiny. Verejnosť často tieto prvé trampy označovala ako "divokých skautov", pretože na rozdiel od klasických skautov odmietali organizovanú spoločnosť, aj keď v mnohom zdieľali rovnaké hodnoty. Často tak na túto tému narážame na najrôznejšie karikatúry a vtipy. Skauti narážajú a odsudzujú "morálnu rozvolnenosť" trampov, trampové zase organizované "vojáčkovanie" skautov. Aj napriek možnej nevraživosti bolo množstvo trampov členmi skautských oddielov a samotní skauti neskôr často utekali k otvorenejšiemu a slobodnejšiemu trampovaniu.

V 20. rokoch 20. storočia bol jedným z najväčších propagátorov trampingu Bob Hurikán (vlastným menom Josef Peterka). Pomáhal zakladať jedny z prvých osád na rieke Sázave. Práve vďaka nemu sa zachovalo množstvo materiálov a informácií o počiatkoch trampingu. Je autorom knihy Dejiny trampingu, kam zaznamenal jeho rozvoj, až na nepriateľské trampské osady, ktoré vo svojich spisoch nespomenul, a tak upadli do zabudnutia. Ďalším zdrojom informácií o trampských osadách boli ich kroniky, kam sa zaznamenávali všetky dôležité udalosti. Niektoré z osád si svoje kroniky vedú dodnes.

Americký vplyv

Ďalším míľnikom v prerodu trampov do dnešnej podoby, bola doba "kovbojská". Do kinosál sa dostávali americké filmy a k dostaniu bolo tiež množstvo dobrodružnej literatúry z divokého západu. Množstvo trampov sa tak začalo štylizovať do svojich obľúbených hrdinov, a tak sa začali hojne nosiť kovbojské klobúky, strakaté košele, revolverové puzdrá, kožené topánky a v neposlednom rade tiež šerifské hviezdy. Tie sa tiež stali odznakom vedúcich (šerifov) jednotlivých osád. Osady, ktoré boli predtým iba pravidelne navštevovaným miestom, kde bolo možné rozbiť tábor a urobiť oheň, sa začali meniť na prvé zruby a chaty. Provizórne kuchyne a prístrešky pre spánok tak začali nahradzovať plnohodnotné stavby. Trampové objavujú krásy riek samotných, a nielen ich okolia. Veľkú váhu tak u trampov získava tiež vodácky šport.

Poetika divokého západu je trampom vlastná. Nie je tak divu, že sa často štylizovali do kovbojov, indiánov a ďalších hrdinov, ktorých poznali z obľúbených kníh alebo filmov.

Hon na trampov

Okolo roku 1927 sa tramping rozmáha po celom území, a tak sa predtým prázdne údolia riek plnia trampmi, ale aj ďalšími ľuďmi, ktorí vyrážajú užívať prírody. Trampové tak vyrážajú mimo svoje obvyklé stanoviská a hľadajú nové táborisko. Trampové začínajú vydávať vlastné tlačoviny a osadné časopisy. K trampingu bezpochyby patrí aj šport. V 30. rokoch 20. storočia sa medzi osadami poriadali rôzne turnaje, ktorých sa zúčastnilo nemálo športovcov, pretože aj v ich radoch sa nachádzali aktívni trampovia. Napríklad obľúbený šport nohejbal vznikol ako úplná novinka práve v prostredí jednej z trampských osád.

Veľká rana pre všetky trampy prichádza v roku 1931, kedy vchádza do platnosti tzv. Kubátův zákon. Jednalo sa o vyhlášku, ktorá defacto zakazovala tramping, takisto zakazovala spoločné táborenie osôb rôzneho pohlavia v stanoch, chatách alebo zruboch. Jediné povolené táborenie bolo táborenie rodinné. Pokuty pre trampov, ktorí vyhlášku nedodržiavali, sa pohybovali medzi 10 až 5000 korunami. Po vydaní vyhlášky začali trampové protestovať. Veľkú úlohu tu zohrali trampské časopisy Naše osady, Tramp a Únia trampských osád, ktorých zástupcovia tieto protesty organizovali. Najväčšieho protestu sa potom zúčastnilo neuveriteľných 15 000 trampov. Stíhanie trampov trvalo až do roku 1935, kedy bola vyhláška Najvyšším súdom zrušená.

Hudba proti útlaku

Avšak moc dlhú dobu si trampové slobodu užívať nemohli. Už v 50 rokoch sa začala Štátna bezpečnosť zaujímať o trampy a vykonávala na ich osady a zrazy záťahy. Počas razií im zhabala kroniky, či vlajočky, ktoré im boli vrátené až s pádom komunistického režimu. Začiatkom 60. rokov museli znášať šikanovanie a utláčanie od komunistov. Trampové sa ale nevzdali a dostalo sa im podporu napríklad od Ladislava Smoljaka, ktorý sa snažil dostať tramping z tzv. sivej zóny.

Hoci to pre trampov nebolo ľahké obdobie, tak im bolo stále do spevu a začal vznikať modernejší prúd trampskej hudby. Jednou z tvárí, ktorá prispela neraz piesňou do trampského repertoáru, bol Wabi Ryvola. Pod jeho perom vznikol nespočet piesní, patrí medzi ne napríklad Krajina troch sĺnk, Tak už mi moje dievča máva alebo pieseň Zvláštne znamenia, ktorá sa považuje za nepísanú hymnu českého trampingu. Po jeho boku bol vždy jeho brat Miky, s ktorým koncertoval a Wabiho piesne od neho môžeme počuť dodnes.

Lúče nádeje

S rokom 1970 prišla aj normalizácia, čo prinieslo československým trampom znovu pár lúčov nádeje a malé množstvo ich tak moc vytúženej slobody. Na prelome 70. a 80. rokov sa trampové zblížili s ekologickým hnutím a začali sa aktívnejšie starať o našu prírodu. Osady tak začali organizovať hromadné akcie s cieľom upratať v prírode. V týchto rokoch začalo vychádzať pár samizdatových časopisov napr. Toulavec. Časopisy museli vychádzať ilegálne, aj keď sa v nich nič apolitického nepísalo. Vtedajší režim nesúhlasil ani sa slobodomyselnosťou, ktorá bola trampom tak blízka.

Americká a kanadská príroda bola vždy snom všetkých trampov. Odkazujú na ňu nielen mnohé piesne, ale aj názvy riek a osád.

Medzi veľkú záľubu trampov patrí aj hudba, ako už bolo zmieňované. Trampové tak začali usporadúvať vlastné hudobné festivaly. Tým najznámejším je bezpochyby Porta. Samotná prehliadka vznikla už v roku 1967 v Ústí nad Labem, ale tie najslávnejšie Porty sa konali v rokoch 1988 a 1989. V Plzeňskom areáli sa počas festivalu zišlo až 30 000 ľudí.

Keď sa otvorila Amerika

Roku 1989 padol komunistický režim a s jeho pádom sa trampom otvorili dvere do celého sveta. Mnoho z nich sa konečne dočkalo toľko vytúženej slobody. Konečne sa mohli rozpŕchnuť, kam chceli, a nikto im v tom nebránil. Konečne znova pocítili voľnosť. Mnoho trampov sa toho roku vydalo za hranice, kam sa dlhé roky nemohli pozrieť, pretože ten náš malý československý les, kam sa predtým chodili schovať, už im bol malý.

Trampov za tie roky značne ubudlo, ale aj v dnešnej dobe sa zakladajú nové trampské osady a záľuba v trampingu sa dedí z generácie na generáciu. Aj dnes sa organizujú potlachy, síce už nemajú takú vysokú účasť ako predtým, ale o to intenzívnejšia atmosféra tam vládne. Starí trampové na zrazoch rozprávajú, ako začínali s trampingom, aké to bolo, keď spolu medzi osadami súťažili, ako hrial oheň u ich zrubu, ako balili svoju usárnu a ako utekali pred režimom do lesov za slobodou, voľnosťou, kamarátmi a trampingom samotným.