Nech už to znie akokoľvek zvláštne, vojny sú mojou záľubou. Sú to strašné sledy udalostí, ktoré jasne ukazujú jednu vec: Keď je ľud prehnane lojálny, dochádza k hrozným veciam. Rimanom to umožnilo viesť stále nové vojny, Napoleonovi urobiť veci, ktoré sa nikdy nemali stať. V tomto, a nasledujúcich troch článkoch, by som sa rád povrchovo venoval vojne vo Vietname. Čo k nej viedlo? Aká bola predohra? Samozrejme odložíme tiež historické udalosti a pozrieme sa na výzbroj a výstroj jednotlivých strán, povieme si veľa zaujímavostí a v poslednom článku všetko zhrnieme. V tomto prípade nechám žarty stranou. Predsa len sa jedná o vážnu vec, ktorá priniesla nešťastie do mnohých stotisíc rodín.
Vojna vo Vietname je vnímaná z mnohých smerov. Jedná sa o ozbrojený konflikt medzi Severným a Južným Vietnamom v rokoch 1955 až 1975. Dlhých dvadsať rokov bojov si vyžiadalo státisíce životov medzi vojakmi, ale aj civilistami. Ekonomika bola zničená a mnoho tisíc kilometrov štvorcových prekrásnej prírody sa už nikdy nevráti do pôvodného stavu. Ak chceme rozumieť tomuto stretu, do ktorého sa zapojilo USA, ZSSR, Francúzsko a mnoho ďalších, musíme sa pozrieť trochu viac do histórie. Jedine tak pochopíme, prečo k tomu vlastne došlo.
Od roku 1893 bola Indočína, krajina ako Vietnam, Laos a Kambodža, súčasťou Francúzskej Indočíny. Teda zoskupenia kolónií pod vládou Francúzska. Toto zoskupenie roztrhala druhá svetová vojna potom, čo Japonsko kontrolovalo časť Číny, a práve aj Laos. Ako je známe, ľudia neradi niečo strácajú. Keby ste vlastnili nejakú krajinu na svete, určite by ste ju tiež chceli späť. Preto sa po konci druhej svetovej vojny Francúzsko rozhodlo znovu nastoliť to, čo fungovalo pred vojnou, teda Francúzskou Indočínu. Chyba. Vietnam bol po odchode Japonska pod vedením komunistickej strany na čele s malým vietnamským politikom menom Ho Či Min. Ten sa rozhodol Vietnam uchrániť pred Francúzskom a koloniálnou správou, a tak v roku 1946 začína konflikt, ktorý vstúpi do dejín ako vojna v Indočíne.
Tento konflikt išiel čiastočne v súbehu s vojnou v Kórei. Vžite sa do tej situácie. Koniec druhej svetovej vojny trhá Európu a vlastne aj svet na dve časti - komunistickú pod vedením superveľmoci ZSSR a demokratickú pod vedením USA. Všetci na rovnakej strane ako je USA si uvedomovali, že komunizmus nie je len pes, ktorý šteká a nehryzie. Bola to úplne reálna hrozba, ktorá sa musela potlačiť. Preto sa proti nemu bojovalo, ako to len šlo.
Vo Francúzskej cudzineckej légii slúžilo v rokoch 1954 viac ako 35 000 Nemcov. Jednalo sa o dezertérov z najrôznejších jednotiek Tretej ríše. Odporúčam knižku Diabolská garda.
Bohužiaľ vojna v Indočíne končí porážkou Francúzska Viet Minhom v roku 1954. Viet Minh bol čím ďalej tým viac podporovaný ZSSR a ČĽR. K finálnej porážke došlo doslova v predvečer začiatku ženevských mierových rokovaní, ktoré rozdelili Vietnam na Severný a Južný podľa 17. rovnobežky. V roku 1956 sa mali konať voľby, ktoré by zlúčili Vietnam do jedného celku pod vládou jednej zo strán. Severný Vietnam bol komunistický, Južný potom s podporou USA. Laos a Kambodža si získali svoju nezávislosť. K voľbám vo Vietname však nikdy nedošlo, čo bolo príčinou začiatku konfliktu.
Keďže Ženevská dohoda prikazovala v roku 1956 demokratické slobodné voľby, ktoré by rozhodli o budúcnosti Vietnamu, obe strany zostávali vo zmieru. Severný Vietnam pod velením komunistického Ho Či Mina, Južný Vietnam pod vedením prezidenta Ngo Dinh Diema. K voľbám však nikdy nedošlo, čo bola posledná kvapka v pohári Hočiminovi trpezlivosti. Rozhodol sa zjednotiť Vietnam pod rúškom komunizmu silou. Vďaka pomoci ZSSR a ČĽR, ktorá poskytovala skúsených školiteľov a materiálnu pomoc, vybudoval Severný Vietnam pomerne rýchlo silnú armádu. Počas necelých dvoch rokov mal nielen armádu, ale aj skúsených inštruktorov, ktoré posielal na juh. Tí školili vojenské jednotky novo vznikajúcej strany odporu, známe ako Vietcong (VC). Ich účel bol jasný - partizánska vojna, podnecovanie vzbury, verbovanie nových spolubojovníkov. Za začiatok vojny sa tak považuje rok 1959, kedy útoky neznesiteľne zosilneli.
Pre zásobovanie Vietcongu a všetkých svojich stúpencov používal Ho Či Min systém chodníkov a ciest vedúcich po západnej hranici Vietnamu. Chodník dostal názov - Ho Či Minova cesta.
Problém bol, že hoci sa Laos a Kambodža tvárili ako Švajčiarsko, teda nestranne, v skutočnosti boli pod kontrolou armády Severného Vietnamu. Ten mal podporu miestneho obyvateľstva, ktoré vo vzostupe komunistov videlo výkup z chudoby. Neustále podnecovanie vzbury, chudoba a zlá úroveň armády Južného Vietnamu viedla k poklesu popularity prezidenta a jeho následnom zabitiu v roku 1963. Podľa niektorých informácií stála za atentátom americká CIA
Po vypuknutí vojny v roku 1959 videlo USA v agresii Severného Vietnamu veľký problém. Stavím sa, že aj orol v štátnom znaku plakal pri pomyslení, že by niekde na svete mal zvíťaziť komunizmus nad demokraciou. Juhovietnamské jednotky trpeli zlou výzbrojou a ničotnými bojovými skúsenosťami. Bolo jasné, že nad Severným Vietnamom nemôžu zvíťaziť. Preto sa USA rozhodlo, že túto vojnu pred nadvládou komunizmu podporí. JFK tak prisľúbil pomoc Južnému Vietnamu. Pomoc, ktorá mala udržať nezávislosť.
Z roka na rok podpora USA narastala. Spočiatku sa jednalo len o špecialistov, inštruktorov, skrátka osoby, ktoré mali zvýšiť úroveň vojenstva v Južnom Vietname. Bohužiaľ USA robilo rovnakú chybu, ako 10 rokov pred nimi Francúzsko. Snažili sa sústrediť na vojenské riešenie, ale zabúdali na hlavnú hybnú silu - obyvateľov. Tí totiž často podporovali partizánov.
V roku 1963 bolo v Južnom Vietname už viac ako 16 000 Američanov. Počty stále stúpali, ale nešlo o vojsko. Konzultanti, inštruktori, lekári, radcovia a špecialisti.
Situácia sa začína priostrovať v lete roku 1964. Dňa 2. augusta bol torpédoborec USS Maddox napadnutý tromi torpédovými člnmi severovietnamského námorníctva. Podľa vtedajších správ sa malo za to, že paľbu prvú začali člny. Až po odtajnení sa ukázalo, že prvý strieľal USS Maddox. Paľba bola na výstrahu nepriateľa, ktorý sa priamo riadil k nim. Jednalo sa o medzinárodné vody, tak bola situácia trochu stresujúca. Ozajstná záhada však prišla o dva dni neskôr, kedy Maddox spolu s ďalším torpédoborcom ostreľovali radarové ciele v domnení, že ide o torpédové člny. Má sa za to, že sa jednalo o chybu na radarovom zobrazeniu spôsobenú búrkou. Špekuluje sa o tom, že obe situácie boli vykonštruované ministrom obrany McNamarom, ktorý vedel, že bez správneho dôvodu sa do komunistov nebudú môcť poriadne oprieť. Následkom toho boli schválené nálety na dôležité ciele v Severnom Vietname, ktoré prebehli len o deň neskôr, teda 5. augusta 1964. Naozajstný zlom však nastal 7. augusta, kedy dal kongres americkému prezidentovi Johnsonovi právo použiť silu k obrane akéhokoľvek štátu aliancie SEATO.
V roku 1965 údajne prezident Johnson v súkromí oznámil, že námorníctvo dňa 4. augusta 1964 strieľalo na veľryby.
Hoci sa mohlo zdať, že bol krok k vyslaniu vojská do Vietnamu správny. Opak bol pravdou. Táto udalosť odštartovala deväť rokov krvavých bojov, ktoré nemali absolútne žiadny výsledok, len zmarené životy. Ešte na konci toho istého roka sa po Hočiminovom chodníku presunulo na juh viac ako 10 000 členov VLA (Vietnamská Ľudová Armáda - Severný Vietnam, anglicky NVA). Tým sa čísla zdvihli a začiatkom roka 1965 bolo v Južnom Vietname niečo cez 170 000 partizánov. Tých, ktorí sa skrývali v systémoch podzemných chodieb, prezliekali za domorodé obyvateľstvo, kládli pasce a predovšetkým - nehodlali viesť klasickú vojnu. Američania nevedeli, do čoho sa púšťajú.
V ďalšom dieli seriálu o vojne vo Vietname sa pozrieme na americkú stranu.